Rezbár a jeho údel

Drevo sprevádza človeka od kolísky až po smrť. Obklopuje nás v podobe stromov, ale aj tisícorakých dekoratívnych či úžitkových predmetov, ktoré sú súčasťou nášho každodenného života. Jeho prítomnosť je tak samozrejmá, že nás prestáva nadchýňať, predsa však, ak by sa z našich životov vytratilo, ostala by po ňom neopísateľná prázdnota. Rezbár má v tomto zmysle neľahkú úlohu. Musí svojou zručnosťou, predstavivosťou a vytrvalosťou vdýchnuť drevu dušu a pripomenúť celému svetu jeho úžasnú hodnotu a krásu. To však rezbár dokáže len vtedy, keď sa stane umelcom, teda keď začne drevo opracúvať s citom, úctou a láskou. Na tomto stupni majstrovstva začína z dreva vyžarovať tajuplná energia, schopná skrášľovať tento svet a liečiť ho. Mnohým sa to možno nezdá, ale rezbár prechádza vo vzťahu k drevu trvalou skúškou pokory. Ak totiž prestane čo i len na chvíľku rešpektovať jeho logiku a rastovú zákonitosť, veľmi rýchlo svoje dielo pokazí. Okrem toho si každý rezbár, túžiaci svoju prácu povzniesť na umenie, musí vybojovať boj s nedokonalosťou svojej tvorby. Tento boj však nezvádza len rezbár, tvoriaci v súčasnom svete, ale zvádzal ho pred stovkami rokov aj majster Pavol z Levoče, či sochár Michelangelo. Aj majster Michelangelo, hoci bol geniálnym umelcom, videl rozdiel medzi ideálnymi predstavami o konečnej podobe svojich diel a ich reálnou podobou, na ktorú sa zmohol. A to mu spôsobovalo mnoho ťažkých chvíľ, prejavujúcich sa zádumčivosťou, ale aj cholerickým hnevom. Avšak možno práve týmto rozporom medzi ideálom a realitou je cesta umelca, ktorou prechádza aj každý skutočný rezbár, krásna a zaujímavá. Možno práve tento rozpor vyvoláva ešte väčšiu túžbu po dokonalosti, ktorá nedovolí uspokojiť sa s dosiahnutým stupňom zručnosti a poháňa každého vpred. Rezbár čelí v súčastnosti konkurencii výrobkov, ktoré vyšli z pásovej výroby a hoci sú lacné, často im chýba pravá vnútorná hodnota – hodnota poctivej ľudskej práce, energie a lásky do nich vloženej. Ľuďom sa však postupne začínajú otvárať oči a nevýhoda sa stáva výhodou. Spoločnosť, zaplavená haraburdami a brakom, začína zúfalo volať po hodnotách, po opravdivosti. A tak sa rezbár môže opäť nadýchnuť a tešiť z toho, že sa obloha nad jeho remeslom rozjasňuje. Aj tu platí, že všetko zlé môže byť na niečo dobré. Veď aké by bolo krásne, keby v každej dedine či obci pracoval vo svojej dielni opäť rezbár, obuvník, stolár, garbiar a podobne. Keby remeslá nevymierali, ale naopak, ožívali a prenášali svoje posolstvo tvorivosti a kultúry ďalším generáciám. Keď sa spoločnosť ešte viac vráti k prirodzenejšiemu spôsobu života, každý remeselník a umelec nájde pre seba dostatok práce a prežije svoj kúsok šťastia. Aj rezbár! Veď v koľkých domácnostiach by vyrezávané dielo vedelo skrášliť atmosféru domáceho krbu. Koľkých ľudí by vedelo s citom vyrezávané dielo pohladiť na duši a urobiť im život krajším. Veď o hodnote nášho života nerozhodujú ani tak veľké veci, ako najmenšie detaily. V dnešnej konzumnej dobe sa nám zdá, že na umenie čas nie je a nemožno si ho dovoliť. Ak však umenie vymrie, vymrie spolu s ním i spoločnosť. O umení platí to isté, čo o včelách. Je to dané tým, že umenie robí spoločnosť kultúrnejšou a duchovne vnímavejšou, zušľachťujúc vzťah jednotlivcov k zmyslu života. A to si musí uvedomiť aj každý pravý rezbár a umelec. Hodnota umeleckej tvorby spočíva v tom, že robí svet lepším. A v tomto duchu nech žijú všetky remeslá. Nech sa rozvíjajú do krásneho kvetu pre radosť nás všetkých.